Umenie a príroda v stredovekej Európe

Vytvoriť výstavu pre stredoveké umenie v súčasnej dobe nie je ľahká úloha. Novoveké vnímanie stredovej kultúry je už tak vzdialené od pôvodného významu diel a ich chápania v tej dobe, že už samotné expozície a prezentácie stredovekých diel pôsobia dnes akoby „cudzo a nezaradene“. Aj keď pre ich inštaláciu sa často využívajú pôvodné stredoveké priestory, ich samotná interpretácia /osadenie v danej expozícii/ nemusí byť „pravdivá“. Ešte náročnejšie je to u výstavných priestoroch v nových resp. rekonštruovaných budovách /niekedy už v novodobom slohu/, kde chýba aj tá „imitovaná“ stredoveká atmosféra sústredená v pôvodných stavbách vďaka  „patiny“ materiálu, mystike svetla a tieňa, či samotnej silnej vertikalite priestoru. Našim zámerom bolo práve „potlačiť“ daný priestor so všetkými „novými“ prvkami tak, aby nekonkurovali „starým“ exponátom. Okná sa zatienili, povrchy natreli na čierno a všetky vystavované diela sa skoncentrovali do centrálneho bieleho výstavného „móla“, kde si každý návštevník mohol pokojne prezrieť jednotlivé diela,. Nerušený okolím, ani ďalšími návštevníkmi. Pomohla k tomu jednoduchá inšpirácia v stredovekých priestoroch /mestách/, ktorá sa premietla do symbolického tvaru – „stopy stredovekého námestia“, z ktorého sme vyabstrahovali jeho „novodobú skratku“. Farebne „mólo“ zámerne kontrastuje voči okoliu, čím púta k prehliadke, a zároveň ju aj skrýva. To, že niekto sa ponoril do expozičnej „meditácie“, prezrádzajú len nohy alebo mihotajúce sa siluety v „prielukách“ inštalácie, keďže výstavné jadro je zavesené cca. 0,5 – 1,5 m nad úrovňou podlahy. Bol to úmysel, aby vizuálne vnímanie diváka bolo odbremenené od rušivého okolia, a zároveň mohla táto novovytvorená konštrukcia umožniť prezentovať exponáty, tak, ako bolo aj ich pôvodné stredoveké osadenie. V móle sú vytvárané priehľady priamo na okenné tienidlá, s perforáciami – piktogramami highligtových exponátov, charakterizujúcimi jednotlivé nosné témy – sekcie. Existujúce dverné otvory do arkádového krídla hradu vťahujú do oddychovej zóny – „prírody“. Tá pôsobí ako kontrast ku hlavnej výstave umenia. Vhodne scelí tématický celok, aj celý názov expozície /“umenie a príroda“/, a zároveň vznikne symbolika ich dlhovekej interakcie /vnímanie a zážitok, vzor a inšpirácia resp. ich interpretácia/.